V určitých situáciách môže zamestnávateľ stanoviť vo vzťahu k uchádzačovi o zamestnanie požiadavku veku, napríklad, že musí dosahovať určitý vek alebo musí mať určitý minimálny počet rokov praxe. Ak sú tieto požiadavky dostatočne odôvodnené, nepovažujú za sa diskrimináciu.
Rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku sa v pracovnoprávnych vzťahoch nepovažuje za diskrimináciu, ak je objektívne a rozumne odôvodnené sledovaním oprávneného cieľa, vrátane legitímnych cieľov politiky zamestnanosti, trhu práce a odborného vzdelávania a ak sú prostriedky na dosiahnutie cieľa primerané a nevyhnutné.
príklad Príklady takýchto rozdielov môžu byť: stanovenie minimálnej podmienky veku, odpracovaných rokov alebo rokov odbornej praxe pre prijatie do určitého zamestnania alebo užívania výhod spojených so zamestnaním, ďalej, stanovenie maximálnej vekovej hranice ako podmienky pre prijatie do zamestnania vo väzbe na požiadavku odborného vzdelávania, alebo určenie primeranej doby zamestnania pred odchodom do dôchodku. Napríklad, môže byť stanovená prax 15 až 20 rokov ako podmienka pre obsadenie pracovnej pozície, ak je to nevyhnutné pre vykonávanie vysoko kvalifikovanej práce.
Podľa slovenského zákona, v systéme sociálneho zabezpečenia v zamestnaní sa za diskrimináciu nepovažuje také rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku, ktoré spočíva v ustanovení rôznych vekových hraníc na vznik nároku na starobný dôchodok a invalidný dôchodok, ako aj v ustanovení rôznych vekových hraníc pre zamestnancov alebo skupiny zamestnancov, a používanie rôznych spôsobov výpočtu týchto dôchodkov, ktoré sú založené na kritériu veku. Rovnako nie je diskrimináciou rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku alebo zdravotného postihnutia pri poskytovaní poisťovacích služieb, ak takéto rozdielne zaobchádzanie vyplýva z rozdielnej miery rizika overiteľnej štatistickými alebo obdobnými údajmi a podmienky poisťovacích služieb sú primerané tomuto riziku. Zákonník práce dovoľuje stanovenie osobitných pracovných podmienok pre mladých ľudí (mladistvých pracovníkov vo veku 16 – 18 rokov), ako aj starších pracovníkov.
Vekové hranice vzťahujúce sa na odchod do dôchodku a zastávanie niektorých ústavných funkcií
Ústava Slovenskej republiky stanovuje vek 64 rokov ako najvyššiu vekovú hranicu pre vznik nároku na dôchodok. Nie je však povinnosť odchodu do dôchodku v tomto veku. Zákonník práce do roku 2021 nepovoľoval zamestnávateľom stanovovať povinné vekové hranice odchodu do penzie. Ak niekto chcel pracovať ďalej aj po dovŕšení dôchodkového veku, mohol poberať (štátny) dôchodok a zároveň pracovať. Od 1. januára 2022 však dosiahnutie veku 65 rokov môže byť zo strany zamestnávateľa dôvodom na výpoveď. Podľa zákona o štátnej službe dosiahnutie veku 65 rokov je od roku 2017 jedným zo zákonných dôvodov skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.
Existujú určité povolania, kde zákon stanovuje vekové hranice odchodu do dôchodku, ide napríklad o univerzitných profesorov (70 rokov) alebo sudcov a sudkýň (65 rokov, na základe návrhu Súdnej rady), alebo prokurátorov (65 rokov, na základe návrhu generálneho prokurátora). Uvedené ustanovenia nemusia byť plne v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.
Ústava tiež upravuje minimálne požiadavky na vek pre obsadenie niektorých ústavných funkcií. V prípade prezidenta alebo prezidentky republiky je to 40 rokov, v prípade sudcov a sudkýň je to 30 rokov, v prípade sudcov a sudkýň Ústavného súdu je to 40 rokov a najmenej 15 rokov právnickej praxe, v prípade verejného ochrancu práv alebo verejnej ochrankyne práv je to 35 rokov a v prípade poslancov a poslankýň parlamentu je to 21 rokov.
Zistite viac o zákaze diskriminácie v zamestnaní a diskriminácie z dôvodu veku.