Čo je právo na život?
Každý má právo na život. Právo na život je jedným zo základných ľudských práv a zaručujú ho všetky všeobecné medzinárodné inštrumenty v oblasti ľudských práv.
Výbor OSN pre ľudské práva uviedol vo všeobecnom komentári č. 36:
[Právo na život] je najvyšším právom, od ktorého sa nemožno odchýliť, a to ani v situáciách ozbrojeného konfliktu a iných mimoriadnych udalostí, ktoré ohrozujú život národa.
V skutočnosti však k odňatiu života dochádza v rozličných situáciách. Zbavenie života zahŕňa tak úmyselné ublíženie, ako aj také ublíženie, ktoré je predvídateľné a ktorému sa dá predísť. Môže sa vyskytovať v kontexte kriminálneho násilia a násilia so zbraňou, dopravných a priemyselných nehôd, zhoršovania životného prostredia a katastrof, telesnej a duševnej zdravotnej starostlivosti, výskytu život ohrozujúcich chorôb, ozbrojených konfliktov, extrémnej chudoby, rozšíreného hladu a podvýživy.
Kto chráni právo na život?
Keďže štát je hlavným garantom ľudských práv, musí zabezpečiť, aby sa v krajine rešpektovalo a chránilo právo na život.
To znamená, že:
- zástupcovia štátu môžu použiť smrtiacu silu len vo veľmi malom počte situácií, ktoré musia byť výnimočné, a to len vtedy, keď je to absolútne nevyhnutné
- v prípadoch, keď si zástupcovia štátu uvedomujú, že niečí život je alebo môže byť ohrozený, sú povinní urobiť všetko, čo je rozumne možné, aby ho ochránili
- ak bol niekomu vzatý život, štát má povinnosť vec vyšetriť
Povinnosť štátu chrániť život zahŕňa aj vytvorenie právneho rámca na zabezpečenie plného uplatňovania práva na život vrátane prijatia právnych predpisov na ochranu pred všetkými rozumne predvídateľnými hrozbami pochádzajúcimi od verejných alebo súkromných subjektov, ako aj organizácií alebo štátnych orgánov a štruktúr s právomocou chrániť právo na život.
Možno ospravedlniť odňatie života?
Aj keď právo na život patrí medzi základné práva, nie je absolútne. Hlavné dokumenty o ľudských právach zakazujú svojvoľné zbavenie života. To znamená, že v niektorých výnimočných prípadoch môže byť zbavenie života oprávnené. Môže ísť napríklad o prípady sebaobrany alebo použitia potenciálne smrtiacej sily na účely presadzovania práva. Treba však poznamenať, že použitie sily v takýchto situáciách musí byť krajným opatrením a musí byť nevyhnutne potrebné na ochranu života pred bezprostredným ohrozením.
Medzinárodné uznanie tohto práva
Normy na ochranu práva na život boli sformulované po skončení druhej svetovej vojny, keď sa medzinárodné spoločenstvo rozhodlo stanoviť spoločný štandard na ochranu základných práv.
V roku 1948 bola prijatá Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorej článok 3 znie takto:
Každý má právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť.
Právo na život je upravené aj vo všetkých najdôležitejších univerzálnych a regionálnych dohovoroch o ľudských právach.