Čo je to otroctvo a nútená práca?
Zjednodušene povedané, otroctvo je situácia, keď je jeden človek vlastnený druhým. Klasické otroctvo (vlastníctvo osôb) je zakázané medzinárodným právom, avšak príbuzný fenomén nazývaný "moderné otroctvo" stále existuje.
Moderné otroctvo je vykorisťovanie osoby inou osobou (osobami) na osobný alebo obchodný zisk. Môže mať rôzne formy, ako napríklad dlhové otroctvo, obchodovanie s ľuďmi, nútené manželstvo, domáce otroctvo, sexuálne otroctvo alebo nútená práca.
Nútená práca je situácia, v ktorej je osoba nútená vykonávať prácu pod hrozbou trestu. Nútená práca nikdy nie je dobrovoľná a vždy zahŕňa násilie.
[poznámka] Nútená práca sa neobmedzuje len na manuálnu prácu. Vzťahuje sa na všetky možné druhy práce alebo služby.
V správe "Globálne odhady novodobého otroctva" z roku 2022 sa uvádza:
V situácii nútenej práce sa každý deň nachádza 27,6 milióna ľudí. Toto absolútne číslo znamená, že na každých tisíc ľudí na svete pripadá 3,5 ľudí na nútenú prácu.
Čo nie je zahrnuté v pojme nútená práca?
Nútená práca nezahŕňa:
- práce, ktoré sa bežne vyžadujú vo výkone trestu odňatia slobody
- akákoľvek služba vojenského charakteru
- služba v núdzových prípadoch alebo v situáciách ohrozujúcich život alebo blaho spoločnosti
- akákoľvek práca alebo služba, ktorá je súčasťou bežných občianskych povinností (napr. povinnosť dostaviť sa na súd, ak ste predvolaný vypovedať ako svedok)
Možno ospravedlniť otroctvo alebo nútenú prácu?
Otroctvo a nútená práca sa nedajú ospravedlniť. Ani stav ohrozenia života národa neumožňuje odchýliť sa od tohto práva.
Kto chráni toto právo?
Keďže štát je hlavným garantom ľudských práv, musí zabezpečiť dodržiavanie zákazu otroctva a nútenej práce.
Povinnosti štátu sú dvojaké: negatívne (povinnosti "niečo nerobiť") a pozitívne (povinnosti "niečo robiť"). Negatívna povinnosť vyžaduje, aby sa štát zdržal porušovania zákazu otroctva a nútenej práce. Na druhej strane pozitívna povinnosť má zabezpečiť, aby orgány verejnej moci nepostupovali nezákonne a prijímali aktívne opatrenia na ochranu. To zahŕňa:
1. Prijatie príslušných zákonov
- Trestný zákonník musí zakázať otroctvo, nevoľníctvo alebo nútenú či povinnú prácu
- Štát musí regulovať podnikateľskú činnosť, pretože podniky sa často využívajú ako fasáda na obchodovanie s ľuďmi, keď sa obete prezentujú ako "pracovníci"
- Štátne imigračné pravidlá nesmú uľahčovať ani tolerovať obchodovanie s ľuďmi (pravidlá môžu napríklad vyžadovať, aby všetci cestujúci predložili cestovné doklady)
2. Vyšetrovanie a trestné stíhanie
Štát musí vyšetriť situácie nútenej práce alebo obchodovania s ľuďmi aj v prípade, že obeť nepodala sťažnosť alebo ak obeť stiahla sťažnosť. V prípade cezhraničných trestných činov majú dotknuté štáty povinnosť spolupracovať.
3. Ochrana obetí
- Ak štátne orgány vedia, že jednotlivec čelí reálnemu riziku vykorisťovania alebo obchodovania s ľuďmi, musia ho z tejto situácie dostať
- Štát musí pomáhať obetiam pri ich fyzickom, psychickom a sociálnom zotavení
- Štát musí zabezpečiť, aby obete mali prístup k právnej pomoci (poradenstvo a zastupovanie)
Medzinárodné uznanie tohto práva
Všeobecná deklarácia ľudských práv v článku 4 uvádza:
Nikto nesmie byť držaný v otroctve alebo nevoľníctve; otroctvo a obchod s otrokmi sa zakazujú vo všetkých formách.
Zákaz otroctva a nútenej práce sa nachádza aj vo všetkých najdôležitejších medzinárodných a regionálnych dohovoroch o ľudských právach.