K nepriamej diskriminácii dochádza vtedy, ak sa so všetkými osobami zaobchádza rovnako, práve takýto postup má však v konečnom účinku na niektorú ich skupinu nepriaznivejšie dopady.
Nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré sa vzťahujú na každého, avšak znevýhodňujú niektorú osobu v porovnaní s inou osobou alebo majú vo vzťahu k nej nepriaznivejšie účinky a to z dôvodu jej niektorých zvláštnych charakteristík (zákonne chránených dôvodov).
Aj v prípadoch, keď sa prejaví nepriaznivý účinok alebo dôsledok, nemusí také konanie nevyhnutne ústiť do diskriminácie, ak je rozdielne zaobchádzanie odôvodnené. Odôvodnenosť konania musí byť preukázaná sledovaním oprávneného záujmu (skutočnou potrebou) a tiež musí byť preukázané, že konanie je primerané na dosiahnutie takého záujmu. Teda, či je také konanie nevyhnutné a či neexistujú alternatívne, menej diskriminačné cesty na dosiahnutie legitímneho cieľa.
príklad Príkladom nepriamej diskriminácie môže byť požiadavka, aby uchádzač o pracovnú pozíciu ovládal úradný alebo štátny jazyk na úrovni materinského jazyka, čo môže stavať používateľov menšinových jazykov do nevýhody, alebo takým príkladom môže byť požiadavka, že osoby uchádzajúce sa o určitú pracovnú pozíciu musia mať predpísanú telesnú výšku, čo by mohlo znevýhodňovať ženy, alebo takým príkladom môže byť požiadavka zamestnávateľa, že osoby uchádzajúce sa o zamestnanie musia absolvovať test telesnej zdatnosti, čo by mohlo znevýhodňovať starších ľudí.
V praktickom živote je niekedy veľmi ťažké rozlíšiť medzi nepriamou diskrimináciou a dovoleným rozdielnym zaobchádzaním.
príklad Zamestnávateľ môže legitímne stanoviť požiadavky vzťahujúce sa na ovládanie úradného jazyka pre tých zamestnancov a zamestnankyne, ktoré sú v pravidelnom styku s klientmi. Avšak tá istá požiadavka môže predstavovať nepriamu diskrimináciu z dôvodu etnicity alebo príslušnosti k národnostnej menšine, ak sa vzťahuje na osoby upratujúce obslužné priestory, kde nedochádza k styku s klientelou.
Existujú niektoré rozdiely medzi definíciou nepriamej diskriminácie obsiahnutej v Smerniciach EÚ a tou, ktorá sa nachádza v slovenskom antidiskriminačnom zákone. Príslušné ustanovenie slovenského zákona neuplatňuje „kolektívny prístup“ (nevzťahuje sa na „osoby“), ale individuálny prístup (vzťahuje sa na „osobu“). Uvedená skutočnosť by mohla viesť aj k výhodnejším podmienkam pre dokázanie nepriamej diskriminácie, i keď nie je celkom zrejmé, ako by sa takýto individualizovaný prístup mal uplatňovať. Judikatúra týkajúca sa prípadov nepriamej diskriminácie v rozhodovacej praxi slovenských súdov je veľmi sporadická, takmer neexistujúca.